Korene vo všeobecnosti dobrých americko-egyptských vzťahov môžeme hľadať v období po Jomkipurskej vojne v roku 1973, kedy sa Egypt zo sklamania nad správaním Sovietskeho zväzu začal postupne od svojho dovtedajšieho spojenca odvracať. V nasledujúcich americko-egyptských rokovaniach zohral kľúčovú úlohu americký minister zahraničných vecí Henry Kissinger, ktorý prostredníctvom svojej kyvadlovej diplomacie dosiahol, už pod patronátom prezidenta Jimmyho Cartera, podpísanie kľúčovej mierovej zmluvy medzi Izraelom a Egyptom v roku 1979. Egypt sa stal zároveň prvou arabskou krajinou, ktorá vôbec uznala existenciu Izraela ako nezávislého štátu. To samozrejme zo strany moslimského sveta nezostalo bez odozvy a Egypt bol dokonca dočasne vylúčený z Ligy arabských štátov.

Egyptský prezident Anwar Sadat však na dosiahnutie mieru medzi dovtedajšími rivalmi na život a na smrť doplatil vlastným životom. 6. októbra 1981 sa stal obeťou atentátu zorganizovaného radikálnou opozíciou, Egyptským islamským džihádom, prostredníctvom jej radikálnych prívržencov z armády. Na jeho miesto nastúpil Husní Mubarak, ktorý sa stal garantom nepopulárneho mieru. Výmenou za to však Spojené štáty každoročne odmeňovali Egypt štedrou finančnou pomocou a často nad Mubarakovým vládnutím blahosklonne prižmurovali oči. Spojené štáty sa tak vo vzťahu k Egyptu ocitli v situácii, kedy museli prispôsobovať svoju diplomaciu voči nemu podľa aktuálnej situácie, vlastných potrieb a vývoji v regióne. Na jednej strane bol Egypt kľúčovým spojencom, ktorý pomáhal udržiavať nevyhnutnú stabilitu a mier, na strane druhej nedemokratickou krajinou porušujúcou ľudské práva a základné slobody.

Dnes Egypt čakajú zmeny, požiadavky demokratizácie krajiny sú neodmietnuteľné. Spojeným štátom nezostáva iná možnosť ako tieto zmeny podporiť spôsobom, ktorý by zabránil absolútnemu rozpadu systému a nástupu radikálneho Moslimského bratstva k moci. Barack Obama by sa dnes mal otvorene postaviť za postupné vytvorenie nového demokratického systému a nové spojenectvo s Egyptom následne vybudovať práve na týchto spoločných hodnotách.

Dnešné revolučné zmeny v Egypte zároveň naliehavejšie zdôrazňujú potrebu dosiahnutia konštruktívneho izraelsko-palestínskeho mieru. Vypovedanie platnosti egyptsko-izraelskej mierovej zmluvy, ktorým sa vyhráža Moslimské bratstvo, by bolo priam katastrofou. Spojené štáty by sa mali opäť stať iniciátorom a katalyzátorom funkčných mierových rokovaní a svojou autoritou prinútiť najmä izraelskú stranu k nevyhnutným kompromisom. To by rapídne zlepšilo videnie USA v moslimskom  svete a aspoň čiastočne zabránilo šíreniu protiamerických nálad na Blízkom východe.

Dnes sme v Egypte svedkami prevratných zmien, ktoré budú mať vplyv na dianie v celom, pre Spojené štáty kľúčovom, regióne. Preto je priam najvyšší čas, aby si Amerika tieto zmeny uvedomila, vhodne sa na ne pripravila a novej situácii prispôsobila svoju blízkovýchodnú zahraničnú politiku. A unilateralizmus sa dnes už nenosí.