Čo nevyriešil jeden Obamov telefonát izraelskému premiérovi minulý mesiac, snažil sa objasniť izraelský minister zahraničných vecí Avigdor Lieberman na utorkovej návšteve u Hillary Clintonovej. Zároveň začiatkom marca prednesie svoj prejav na pôde AIPACu izraelský premiér Benjamin Netanyahu, stretnutie s prezidentom Obamom však zatiaľ oficiálne potvrdené nebolo. Je však veľmi pravdepodobné, že sa mu „Bibi“ nevyhne. Návštevy na najvyššej úrovni zároveň v posledných týždňoch dopĺňajú pracovné cesty menej významných predstaviteľov oboch krajín, ktorí sa snažia objasniť stanoviská svojich krajín.

V tejto situácii, ktorá sa pomaly blíži k bodu, ktorý je nočnou morou každého izraelského politika nie je však ani izraelská politická špička vo svojich vyjadreniach jednotná. Kým Netanyahu, vedomý si potreby americkej podpory, je vo svojich posledných vyjadreniach ohľadom preventívneho útoku na Irán opatrný, minister obrany Ehud Barak otvorene hovorí o akejsi „ zóne imunity“,  teda o stave, ktorému musí Izrael zabrániť, pretože keď sa doň iránsky jadrový program raz dostane, nebude už v silách nikoho, aby mu zabránil. Nepriamo teda hovorí o situácii a stupni vývoja iránskeho jadrového programu, po ktorom prekročení Izreal jednoznačne nemôže ďalej váhať nad zakročením. Na druhej strane, izraelský prezident Šimon Peres veľavravne ubezpečuje iránsky ľud o priateľstve a mierových túžbach Izraela. Je teda celkom pochopiteľné, že sú dnes z toho všetkého vo Washingtone trochu zmätení a zároveň smutní, že situácia nie je plne pod ich kontrolou.

Čo sa týka politiky samotného Iránu, o nejakých neočakávaných krokoch sa zatiaľ hovoriť nedá. Blokáda Hormuzskej úžiny je nateraz zažehnaná. Táto kríza je zároveň dôkazom, že Irán vo svojej politike len využíva karty, ktoré mu zostali. Za rokovací stôl s ním Západ ísť nechce, jediný spojenec v regióne v podobe Sýrie má dnes dosť svojich problémov, dopad sankcií na domácu ekonomiku je čoraz vážnejší a latentná agresivita v podobe preletu špionážnych lietadiel či bombových útokov na iránskych vedcov pokračuje. Dnes je viac-menej jasné, že Irán Hormuzskú úžinu naozaj zablokovať ani nechcel. Koniec koncov, tento krok by znamenal priamu výzvu pre Spojené štáty, ktoré by v takom prípade skrátka museli zasiahnuť ,pravdepodobne aj s podporou medzinárodného spoločenstva. Toto by bola teda pre iránsky režim prakticky samovražda.

Spojené štáty tak v najbližšej dobe čaká ťažká úloha a to zabránenie vojenskému preventívnemu útoku na Irán zo strany Izraela. Barack Obama si pred voľbami nemôže dovoliť vojenské angažovanie sa v iránskej otázke len kvôli tomu, že si to niekto v Izraeli, ráno keď sa zobudí, zmyslí. Éra amerických púštnych dobrodružstiev nateraz speje ku koncu a prezident Obama si to dobre uvedomuje. USA tak naďalej tlačia na politiku sankcií, o ktorej účinnosti sa dá samozrejme živo diskutovať. Spojené štáty  skôr či neskôr budú pre svoje vlastné dobro nútené nájsť domácou verejnou mienkou podporený spôsob, ako s Iránom vyjednávať. Samozrejme skôr len v prípade, že po novembrových voľbách nezasadne do prezidentského kresla ďalší „farboslepý kovboj“, tento krát z Massachusetts, ktorý by Izrael podporoval spôsobom, ktorý by nebral do úvahy americké súčasné a najmä skutočné spôsobilosti.